Sľúbený príbeh...

Na mieste kde teraz stojí náš domček, stál pôvodne starý dlhý sedliacky dom. Manželovi rodičia ho kúpili aj s obrovským pozemkom  so zámerom, že ho opravia.  Ale po zhodení strechy spadla aj stena a dom museli zbúrať. Bol začiatok 90-tich rokov, svokor bol murár, rozhodol sa, že postaví dom nový. Bohužiaľ stihol len základy a v roku 1994 zomrel.  Rozostavaný dom aj s pozemkom zdedil môj manžel, mal vtedy 16 rokov. O tri roky neskôr sa do stavby pustili spolu s mamou. Keď som do hry vstúpila ja, písal sa rok 1999, stála hrubá stavba.  Rozhodovanie, či vôbec dom dostavať  bol dlhý boj...ja som tam nechcela bývať a môj muž sa domu nechcel vzdať. No ale ako vidíte vyhral :-).  S odstupom času sa už na to pozerám inak...je vlastne jedno kde žijem, dôležité je s kým.  

Tak sme sa do toho spolu pustili. Myslím, že najhorší zážitok môjho muža bol, keď som povedala, že všetky už do polovice postavené priečky treba zbúrať a posunúť podľa nových plánov ( mojich ). O tom dodnes hovorí s hrôzou v očiach :-D.  Zmenili sme dispozíciu, doteraz tvrdím, že sme z toho  “socialistického“ projektu s dlhými tmavými chodbami vytĺkli maximum, dali sme si urobiť nový projekt, vybavili úver zo ŠFRB a stavali sme ďalej.  Všetko čo okolo domu robíme je vždy improvizácia ...všetko je tak trochu krivé, pravé uhly u nás nemajú 90 stupňov, niekde niečo chýba a inde zas vytŕča...no jednoducho krása v nedokonalosti...  je to tak od začiatku a tak to aj zostane. Ono to tak vyzerá, keď 19-ročný chalan zháňa majstrov na stavbu domu a peňazí nie je nazvyš.  Ale zaslúži si obdiv a nielen môj, kto už by sa v jeho veku pustil do stavania domu.  Dom je postavený z kvádrov takých tých sivých, určite si ich pamätáte, svokor ich kúpil ešte pred smrťou, nemalo zmysel kupovať nový materiál aj keď v tom čase sa už dali zohnať presné tvárnice. Vnútorné priečky sme stavali zo starých tehál, ktoré zostali z búrania starého domu. Doteraz mužovi vyčítam, že sa starých tehál ( a bolo ich veľa ) zbavil, nechcel ani počuť, že by sme ich na niečo použili a teraz ich kupujeme za veľké prachy. No a majstri stavbári boli akí boli, niektorí lepší, niektorí horší ako Pat a Mat :-)

Dom sme dokončili v októbri 2002, bolo to desať rokov od úplného začiatku stavby...spávali sme na matraci, nemali sme ešte kuchyňu, ale mali sme pohár masti, pohár paprikovej pomazánky, chleba, kávu a rýchlovarnú kanvicu....a boli sme takí šťastní.... Vo februári 2003 sme dom skolaudovali a zobrali sme sa, mali sme obaja 25 rokov (a keď takí dvaja tvrdohlavci ako my dokázali spolu postaviť dom a potom ešte dobrovoľne vstúpiť do manželstva tak to dokáže snáď každý :-))

Vonkajšie úpravy...fasáda, plot, chodníky, záhrada... sme robili postupne v ďalších rokoch...boli sme chudobní a bohatí zároveň...peňazí sme mali málo ale mali sme dom a rodinu...vždy sme si pomohli nejakým úverom, šetrili sme kde sa dalo, aby sme sa pohli o kúsok ďalej. Dnes už môžem povedať, že sme spokojní...máme ešte  plány ale celý život na to aby sme ich zrealizovali, pretože dom je záväzok na celý život...ale ten pocit, že môžem vyjsť ráno s kávou na terasu, do záhrady ...ten by som nevymenila. Príbeh našej záhrady to je tiež na celý príspevok...ten niekedy nabudúce :-)

Písala som už o tom, že záhradu zväčšujeme, tak tu je pár fotiek toho, čo sa nám doteraz podarilo ...a pokračovanie na jar :-) tu je vidieť ako to vyzeralo predtým..

 

...a ak ste sa dočítali až sem, chcem sa s Vami podeliť o naše domáce požehnanie...

Danka.